Náš kolega Maroš ide naprieč Slovenskom.

Štart: Dukliansky priesmyk, 31.8.2015. Cieľ: Devín 1.10.2015

Cesta hrdinov SNP. Už dlho ma táto cesta mátala v hlave .. A vlastne som sa na ňu pripravoval, už od chvíle, keď ma môj dobrý kamarát Bakon zlanáril pred mnohými rokmi na turistiku. Cesta dlhá 750km .. Je to veľa ? Alebo málo ? Keď som ešte v marci tohto roku chodil o barlách, tak som si myslel, že SNP-čka je ďalšia vec, ktorú som v živote premárnil .. Moja koxartróza sa však postupne opäť zlepšila, už viem ako na ňu, na potvoru ☺. Len dúfam, že toto nebude čítať môj lekár, lebo mi znovu povie, že som riadny blázon. ☺ A keď sa k tomu pridružil môj osobný nepokoj na duši a v srdiečku, tak nebolo o čom .. Jednoducho som pocítil, že to všetko už nedokážem tlačiť pred sebou, že musí niečo nastať, nejaká očista ... A tak som sa vydal na cestu. Na cestu, aj napriek veľkej nevôli mojej rodiny, veď ich aj chápem, boja sa o mňa, o moje zdravie. A tak Vás všetkých, ktorý o mojej ceste, aj keď Vás je len pár, a aj tých, ktorý sem náhodou zablúdia na nášu stránku, poprosím, držte palce. Hádam sa Vám sem občas aj ozvem. Maroš

 _______________________________Denník z cesty_________________________________

1. časť

Ahojte. Tak mám prvý týždeň na trase SNP-čky za sebou. Nohy si začínajú zvykať na pravidelnú a každodennú záťaž a rovnako tak aj chrbát. Aj keď sa priznám, vak Lowe Alpine som začal nenávidieť už po ceste autom na Duklu. Prepáčte, p.Ludwig, vy za to nemôžete ;-). Na začiatok som zvolil tempo blúdiaceho slimáka, veď u mňa to nikdy nebolo o tom, koľko som dnes dal km, tu mám zvolené iné hodnoty a zvlášť keď si to teraz nechcem rozhnevať s tetkou koksatrózičkou :-). Občas sa pohašteríme, ale zatiaľ nám to spolu šliape celkom fajn. Postretal som doposiaľ veľa príjemných, často veľmi jednoduchých ľudí, ochotných kedykoľvek pomôcť a poradiť. Dokonca aj prechod cigánskou osadou v Zborove bol úplne prekvapujúci, slušne zdravia, pýtajú sa odkiaľ som, mávajúce a ahoj kričiace cigánske deťúrence. Cítil som v tej obci takú ľudskú harmóniu, ktorú mi dole v dedine potvrdili aj bieli obyvatelia. Áno, dá sa to, len musia asi obe strany chcieť. Musím sa priznať, trvá mi to tak dlho aj preto, lebo sa zastavujem v každej dedinke, rozprávam sa z domácimi, vyzvedám. Neskutočne dobre sa tí ľudia počúvajú. Prespávam rôzne, v Nižnej Písanej na lúčke v stane, na Čiernej Hore pod rozhľadňou v útulni, v Malom Šariši pod strieškou na družstve, v Kysaku v letnom tábore, v Andrejove ako pocestný v letnej kuchynke u cudzích ľudí. O tomto som, priznám sa, len sníval, že sa mi pritrafí, takéto niečo. Idem cez lúčku, kde miestny pán práve čistí rúru na kúrenie, tak sa dáme do reči, debatujeme o hocičom, ako sa im žije a tak celkovo, aj ja pridám čo to, čo som zač, kam mám namierené a tak . Pána to zaujalo, a keďže je podvečer, tak mi ponúkne prespať u nich na dvore v stane, pod jabloňou. Nedalo sa odmietnuť, aj keď som mal plán ísť ďalej. Nakoniec to nebolo pod jabloňou, ale v letnej kuchynke. Nečakane, no o to príjemnejšie. Sedíme na lavičke, domáci priniesol fľašku vína, aj keď alkohol a ja to nejde moc k sebe, jeden pohár som neodmietol, nepatrilo sa. Dlho ešte debatujeme, skoro ráno sa pobalím a frčím ďalej. No frčím.. Teraz pár kravín čo som stihol už postvárať . Idem ráno z Andrejovej plný dojmov, že ešte dokážeme aj napriek tejto dobe byť k sebe ľudia. Prídem na rázcestie pod Zborovským hradom, siahnem na miesto kde nosím taštičku s dokladmi a peniazmi a.. tam nič. Ostala zavesená na stoličke v Andrejovej v letnej kuchynke u p.Milana. Sakra práce, niekoľko zbytočných km.. Ďalšia.... Prechádzam cez Bardejovské kúpele, zastavujem sa pri železitom prameni občerstviť, trošku schladiť. Na múrik si položím môj maličký a nesmierne obľúbený uteráčik Quick sport. Samozrejme, zisťujem že mi chýba, až hore na kopci.. Naozaj je môj veľmi obľúbený.. Ďalšie štyri kilometre navyše.. Ale keby len to, prídem na miesto a uterák nikde, zanadávam si, a hotujem sa odísť, keď opodiaľ zbadám viac kontajnerov ...a tak sa stane so mňa aj bezďák. Hádajte v ktorom bol? No predsa v poslednom a na samom dne, keďže bol prázdny.. Ale som víťaz, mám ho :-). Môj brat Staník by na to povedal len jedno: " Dze nebolo do obeda, po obede nebude " Maroš, Maroš, si ty ale občas c-h-u-j.. Hrozné so mnou.. .. A toto všetko sa stalo vo štvrtok.. Išla zase raz karta.. Piatok ma už od rána sprevádza zamračená obloha a nad Bardejovom ma skropí aj jemný dážď. Už sa teším na Hervartov a na drevený kostolík, veľa som o ňom čítal, ale ešte som nemal tú česť ho vidieť. Predčil moje očakávania, krásny kúsok histórie!
Sedím v lavici, modlím sa a nasávam tú úžasnú atmosféru. Na konci dediny sa na mňa rozbreše pes, veď on je tu doma, nie ja :-). Dávam sa do reči s jeho pánom, dlho mi rozpráva o dedinke, o kostolíku, o bývalom farárovi ktorý sa nebál nahlas bojovať proti komunizmu. A je z neho nesmierne cítiť, aký je hrdý na svoj Hervartov. Dotiahnem to na rozhľadňu Žobrák a zisťujem, že som opäť viac debatoval ako šliapal. Ale nech! Stalo to za to. V sobotu, keďže bude asi pršať, mám plán spať vo Veľkom Šariši v Šariš parku . Samozrejme som sa zrovna trafil.. Pivovar má deň otvorených dverí. Všade ľudí ako maku a miesto na spanie nie je ani v kotolni. Tak som sa radšej presunul do Malého Šariša. Keď vchádzam do dediny, je už tma a začína pršať. Rýchlo vbehnem na akési družstvo pod striešku so strojmi. Prší až do rána. Noc veru nič moc. V nedeľu so mnou ruka v ruke kráča znovu dážď. V Kysaku sa spustila taká leja, až hrúza. Zišiel by sa taký parádny Pačelov Deel, že Katka + Janko + Efka ;-) ? Občas vám tu niekomu budem takto nechávať odkazy, vy ostatní co nevice o čem hutorim, tak to neriešte ;-). Zrovna v najväčšom lejaku prechádzam okolo detského tábora, zastavím sa, že či môžem prečkať dážď: "Jasné a aj prespať a posušiť sa, ak chcete" - hovorí mi správca. Je síce ešte len 16:00 a chcel som prejsť o kus ďalej, ale dážď neustáva a predstava že budem túto noc spať v postieľke rozhodla. Detský tábor Kysak- Brezie, zoslalo mi ta samé nebo! Správca sa o mňa stará ako o malé dieťa, pozve ma na nedeľnú slížikovu polievku, na čaj, no paráda! Spím ako bábätko.. Pokračovanie na budúce.

2. časť

Ach tá šesťdňová.. V pondelok po parádnych raňajkách, ktoré mi pripravil v Kysaku správca v detskom tábore naberám smer Košice. Skoro celý deň prší a hlavne večer ešte viac. Usudzujem, že spanie vonku by asi nebol dobrý nápad, tak prichádzam do rekreačnej časti Košíc Bankov, kde je možnosť sa ubytovať v penzióne, ktorý SNP-čkári aj často využívajú. Verím, že sa to aj mne bez problémov podarí. No žiaľ, neviem o tom že v Košiciach je zrovna medzinárodná motokrosová súťaž 6-dňová. Všetko úplne obsadené. Je už tma, prší viac a viac a začína byť chladno. Rozmýšľam ako ďalej. Našťastie mám v Šemši neďaleko Košíc priateľov Katku a Janka. Zrovna chvíľu predtým som im poslal pozdravnú SMS, že idem blízko nich. O 40 min.sú po mňa a o ďalších 40 min. už ležím v horúcom kúpeli. Nechcel som ich síce otravovať, ale dúfam, že mi to odpustia. Utorok som sa nakoniec rozhodol ostať u nich. Pokosili sme trávu, niečo málo porobili a podvečer sme boli púšťať šarkana. Jankovi sa to podarilo, vzlietol mu až hádam do nebies. Paráda. Katka + Janko ďakujem za úžasnú starostlivosť! V stredu ráno o 7:00 som už na trati v Bankove, kde som v pondelok večer skončil. S úsmevom na tvári, nič netušiac, čo ma v ten deň čaká, naberám smer Jahodná, potom chata Lajoška, Kloptaň. Na Jahodnej ma prekvapuje všade veľké množstvo motoriek, ľudí a obrovský rev motorov. Je tam zrovna štart jednej z etáp 6-dňovej. Vravím si: Rýchlo odtiaľto preč hore do hôr od toho hluku. Značka pretína cestu kde motorkári štartujú, musím rýchlo prebehnúť, aby ma nejaký šialenec nezrazil. Po pár nastúpanych výškových metroch si oddýchnem, motorky idú iným smerom. Šliape sa mi fajn, ani sa toľko nezdržujem, neprechádzam dedinami, nevykecávam, už som viac v horách. Do obeda na mňa dokonca vykukne aj spod mrakov slniečko. Zlom celého dňa nastáva po obede. Ako sa blížim ku Kojšovskej holi, počujem nepríjemný a známy rev motorov. Najprv zase len pretínam trať ale po pár metroch na ňu priamo vstupujem. Trať 6-dňovej vedie celé poobedie, niekoľko kilometrov priamo po červenej značke! Ak ste niekde v novinách zachytili, že nejaký šialenec pobehoval v stredu po trati šesťdňovej, tak áno, žiaľ, bol som to ja ;-). Ale teraz srandu bokom. Bol to doteraz najhorší deň počas mojej cesty. Predstavte si lesný chodník po ktorom šliapete a spoza zákruty sa na vás vyrúti obrovská kros motorka. Keby jedna.. Štartovalo ich okolo 500. Bolo to peklo, prejdem pár metrov, ďalšia, ledva stihnem uskočiť. Ísť sa ináč nedá, stratil by som značku a je to pre mňa neznámy terén . Myslím si, že to bolo aj riadne nebezpečné. A takto to trvá dlhé hodiny, namiesto predpokladaných 3 hodín šliapem tento úsek 5 a pol! Nikdy som nemal rád motorky, teraz to platí dvojnásobne.. Do kúpeľov Štos vchádzam potme, po svetle čelovky. Som úplne zmordovaný, na dnes mám teda riadne dosť. Teraz nech sa mi ešte nepodarí vybaviť ubytovanie a bude to celé dokonané. Po ceste v areáli kúpeľov stretávam pána, asi nočného ochrankára kúpeľov, pýtam sa ho kde by sa dalo ubytovať a jeho prvé slová sú : "No ale keď nedostanete ubytovanie, musíte opustiť areál". Celkom príjemné uvítanie... Keď namietam, či by sa skôr ľudský poradiť nedalo, tak ma hneď sfúkne aby som nebol drzý. Nachádzam recepciu, zisťujem či by sa nedalo jedno miesto na prespanie. Nie je, ale pani na recepcii je presný opak pána ochrankára, snaží sa mi pomôcť a veľmi. Niekoho premiestnila a nakoniec sa to aj podarilo. Spím v pavilóne G. Keď mi podáva kľúče, to už pri mne dlhšiu dobu stojí pán,ktorý má hádam na starosti zachrániť celú galaxiu, taký je dôležitý. Prišiel si ma skontrolovať či náhodou neostanem v jeho areáli... Nemám takýchto ľudí rád, čo sa snažia najskôr hľadať cestu ako sa nedá ... Keď však zbadá ako sa ku mne správa pani na recepcii, tak nakoniec ma odprevadí ku G-čku a popraje mi dokonca dobrú noc. Štvrtok ráno ako vraciam kľúče, ma pri recepcii zastavuje postaršia pani a vraví mi: "Prepáčte, už včera večer som si vás všimla, len to som nechcela otravovať, vyzerali ste veľmi unavený, odkiaľ idete a kam"? Keď som povedal, že naprieč Slovenskom, tak povie: "Myslela som si to, že idete SNP-čku, viete, aj ja mám doma takého blázna, syna, aj ten sa na ňu chystá". Chvíľočku podebatujeme, popraje mi veľa zdaru na ceste a ja frčím ďalej. Už od rána je zamračené. Asi po hodine som si začal všímať veľa všakovakých zvieracích stôp, starších a aj čerstvých a uvedomujem si, že som vlastne ešte doteraz nestretol žiadne zviera. No to však netrvá dlho, asi po pol hodine stretávam na cestičke statného jeleňa, obrovské parožie, a ani sa mu nechce moc uhnúť. Až po chvíľke spraví mohutné telo dva skoky a už ho niet. Práve začala ruja, jelene vtedy bývajú troška mimo. Okolo obeda volám maminke, som rád, že je na tom zdravotne dobre, v rámci svojich možností. Na záver rozhovoru odznie: "Majko, keď už si sa na to dal, tak sa drž, viem že to zvládneš, veď ty si bojovník". Mami, ďakujem, potešilo a ešte ako! Mám dnes namierené na chatu Volovec a to je ešte kus cesty. Teraz v horách to už nejde len tak, už musím mať konkrétny plán, kam prísť a kde budem nocovať. Terén je náročný, okolo Pipitky bojujem s polomom a veľmi zlým značením, je to tu ako v mesačnej krajine, všetko polámané, povyvracané, žiadna zeleň, ale aj tak sa ide celkom fajn, až do chvíle keď sa rozprší. Ani to by tak nevadilo, len zrovna vo veľkom úseku drevorubači sťahujú drevo, a to je vždy nedobré, často prekryjú značku. Tu nastane však ešte iný problém, celý chodník je čerstvo rozrytý ťahaním stromov a do toho prší.. O chvíľku sa po členky zabáram do mazľavého blata, každá topánka má hádam aj 5 kg. Ďalšie galeje niekoľko km.. Na chatu dorazím ešte pred zotmením, keďže je september a je už po sezóne, chata je otvorená len cez víkend. Ukladám sa neďaleko v altánku s krbom, zapálim oheň, suším veci. Spí sa celkom fajn až na to neustále ručanie jeleňa poblíž. Sušenie vecí.. Základné pravidlo: Nikdy ale nikdy!!! nesušte vibramky pri ohni a už vôbec nie kožené, viem to, 100 x to viem, napriek tomu to spravím, veď len trošku, veď sú úplne mokré veď... Somár, somár a ešte raz somár.. Ráno si idem obuť topánky a pravá sa tak stiahla, že ma po boku tlačí. Keby som nebol slušne vychovaný, tak poviem si aj inak ako somár... Pol hodinu bojujem s topánkou aby som ju aspoň troška dal do pôvodného stavu. Som na seba hrozne naštvaný, takúto neskutočnú hlúposť... Stojím hádam každú hodinu a roztláčam drievkom topánku. Moje úžasne rozchodené asola, takto ich zprzniť. Keď si predstavím, čo všetko sa mohlo stať, tak sa so sebou celé doobedie nerozprávam. V sobotu pred obedom cez sedlo Besník dorazím do Telgártu, tam prespávam na chate u kamošov. Mám pol dňa voľno, troška sa repasujem, poperiem si, oddýchnem, uvarím si polievku. Zuzka + Máňa + Zuzana pozdravuje vás chatka a že už sa na vás o rok teší ;-). Prekročil som hranice východu. Bolo veľa asfaltu, týmto pozdravujem kamaráta Jozefa M. "milovníka asfaltovej" turistiky. Jozef, určite by si si prišiel na svoje ;-). Mám za sebou Ondavskú vrchovinu, Čegov, Šarišskú vrchovinu, Volovské vrchy, Slovenský raj a hor sa do Nízkych tatier. Tento týždeň aj napriek voľnému dňu mi teda podkúril, čakal som že budem bojovať s počasím, s polomom, ale s motorkami, to teda ani vo sne. Šiel som na doraz a v stredu hádam aj kúsok ďalej.. Šalený východ, dal si mi riadne zabrať, ale stálo to za to! Pokračovanie o pár dní......

3.časť

Tatry, Tatry... Nie ste môj hrnček kávy.. Že by preto, že neľúbim kávu? No neviem. V každom prípade Tatry sú pre mňa také studené, taký holý studený kameň a ja mám radšej zeleň. V nedeľu vyrážam z Telgártu až pred obedom, mám namierené do útulne Andrejcová a to nie je tak ďaleko. Výstup na Kráľovu Hoľu dáva zabrať, je to zatiaľ najväčšie prevýšenie čo som absolvoval. Edko, ešte si si to nerozmyslel s tým výstupom na bicykloch na kráľovku? Je to svinsky kopec.. Po dlhej dobe neprší, svieti slniečko a aj výhľady na kraľovke sú celkom fajn. No nezdržujem sa však dlho, frčím radšej na Andrejcovú, nech som skôr tam. Dorazím parádne, už je v útulni dosť ľudí, čo je pre mňa prekvapujúce, keďže doteraz som nestretol žiadneho turistu. Vážne! Celý východ, celých 12 dní som nestretol žiadneho turistu, vôbec žiadneho. Až teraz prvých pod kráľovkou. Chatárka, príjemná mladá baba, práve dovarila šošovicovú polievku, mňam, chutila mi. Dávam sa do reči s dvomi mladými Martinčanmi, debatujeme dlho, vypytujú sa ma ako sa stravujem pri tak náročnej ceste, ako dopĺňam vitamíny, či používam energetický gél, alebo chia semienka. Či viac bielkovín ako sacharidov. Odpovedám, že jednoznačne viac bielkovín, že na chia semienkach frčím už od začiatku a gél len občas a aby som nedostal kŕče, tak pijem šumivý acidofit od Kompavy. Večer ma chalani pozvú hrať karty, prehrávam aj gate, to bude šťastia v láske... V pondelok ráno sa s chalanmi a s chatárkou rozlúčim a za úplnej hmly, valím na Čertovicu. Typické Tatry, 7 krát nastúpate veľké výškové metre, 8 krát vyklesáte veľké výškové metre. Hore dole a stále dokola. Počasie je celý deň otrasné. Viditeľnosť tak do 20 m vietor, zamračené a ku koncu dňa prší. Keď už sa do tatier občas vyberiem, tak je to pre výhľady do dolín. Dnes neviem, ani kde je dolina.. Akurát čo je potešiteľné z tohoto dňa, je obrovské množstvo brusníc a čučoriedok. Normálne sa im nedá odolať, len sa tak pasiem. A potom, že dorazím na Čertovicu, na chatu pod sedlom až večer. Príjemní manželia mi pripravia večeru, podebatujeme a o 21.00 som už v postieľke. Ráno už o 7.30 nastúpavam výšku, smer Štefánikova chata, Ďumbier, Chopok do útulne pod sedlom Ďurková. V noci sa na čertovici čerti ženili, ráno je zamračené a úplná hmla, viditeľnosť tak ako deň predtým. Po štefaničku aj napriek tomu, sa to ešte dá, ale potom to príde. Spustí sa taký vietor, že sa mám problém udržať na chodníku, takéto počasie si hádam ani ešte v horách nepamätám, víchrica, úplná hmla a občasný dážď. Najhoršie je to pri výstupe na Chabenec, hrúza, stupák ako hrom, vetrisko, prší. V Ďurkovej sa rozmrazujem hádam aj 40 min normálne zvažujem, že si dám frťana. Nedal som si ;-) V útulni ma prekvapuje veľké množstvo ľudí, dám si polievku, podebatujem s príjemným pánom z Olomouca, z ktorým ideme od Telgártu tú istú trasu, ale každý zvlášť a ktorého som zaregistroval na Andrejcovej. Neskôr ešte pár slov s dvomi ukecanými východňármi, riadni experti, a pod ho do "duchien". Žiaľ, ráno sa počasie vôbec nezlepšilo, ako som predpokladal, ba naopak, vietor ešte zosilnel, pán z Olomouca to balí, ide domov, príde radšej keď bude lepšie počasie, ani sa nečudujem. Ledva sa držím na chodníku, bojujem o každý jeden krok. Vidím ukrutný boj vtáka s počasím. Normálne to nedokáže umávať s krídlami, takmer je na mieste a po chvíľke padá k zemi. Skúša znovu a znovu to isté. Toto som ešte na vlastné oči nevidel. Dnes je naozaj nedobrý deň, dochádzajú sily a nie len tie fyzické.. Morálka na bode mrazu. To nevľúdno na mňa tak nejako doľahlo .. Našťastie dostávam povzbudzujúcu sms od priateľa. Maroš, prišla práve včas! Ďakujem. Tak Tatry mi tie neuvážené slová, že ich nemám rád, spočítali aj s úrokom. Chýbalo mi trošku viac pokory, tak mi treba. Ak motorky boli peklo, tak toto bolo peklo na druhú... Podvečer unavený dorazím na Donovaly, kde ma už čaká môj priateľ Edko, ktorý mi zo základného tábora Sliač prinesie doplnenie zásob. Chia semienka, banány a hlavne rezne! Mám na ne takú neskutočnú chuť už hádam aj 6 dní ;-). Dlho debatujeme. Som naozaj nesmierne rád, že si prišiel Edko, veľmi si ma potešil a dodal novú energiu . Veľmi ďakujem, za všetko. Noc trávim v penzióne Dami Sport, príjemné miestečko z parádnou obsluhou v reštaurácii. Keďže raňajky podávajú až od 8.30, a to ja už chcem byť na ceste na kopec Zvolen nad Donovalmi, tak mi pani kuchárka spraví balíček, pripadám si ako na vojne, suché raňajky :-). Štvrtok mám hneď z rána rozcvičku, na Zvolen je to riadny fučák. Je pod mrakom, ale hlavne už tak nefúka. Dokonca po obede vykukne troška aj slniečko. Som v obľúbenej Veľkej Fatre a mám namierené na Kráľovu studňu. Tak ako začínam deň, tak aj končím. Z rybovského sedla na krížnu je to velikánske prevýšenie, odfukujem, ale zdolávam. Piatok ráno sa budím do krásneho slnečného dňa, ktoré mi svieti po celý deň. Hneď je krajší deň. Vstúpil som do Kremnických vrchov. Terén ako obvykle, hore -dole. V Kordickom sedle rozmýšľam, že pôjdem do Kordikov pozrieť kamoša Mila, ale keď to tak dnes šliape, tak si len vymeníme pár sms a cez Skalku mašírujem do Krahúl. Z Vyhnátovej zamávam dolu do Banskej Bystrice, do Majosportu - "Bea ahojte" ;-). Je podvečer a ja rozmýšľam kde hlávku skloniť. V Krahuliach sa ubytujem v súkromí u Kordy v dolnej časti dediny. Privíta ma veľmi príjemný pán v rokoch. Čo SNP-čku? Hej, je to na mne až tak vidieť? Či skôr asi cítiť? :-) Dá sa tu niekde najesť? Žiaľ teraz už nie, je neskoro a je mimo sezóny. Ale niečo vymyslíme. O chvíľočku mám na stole hrnček parádneho domáceho gulášu. Mňam. Nocľah je veľmi príjemný, je to tu útulné, také domácke. Žiaľ, slniečko mi dlho nevydrží, už v noci prší a pokračuje to aj v sobotu ráno. Prechádzam okolo kremnických baní po ceste, keď tu naraz oproti mne auto z nápisom nórska móda. To predsa nemôže byť nik iný len náš dodávateľ Bohuš Mičiaň, mávam mu, zbadá že som to ja, otáča sa, chvíľku debatujeme, popraje mi veľa úspechov ešte do ďalšej cesty a ja idem smer Kunešov. Náhodné stretnutia bývajú vždy príjemne. Počasie mi kazí trošku plán, chcel som to doraziť na Hadvigu a tam prespať niekde vonku. No za takého dažďa sa mi do toho moc nechce. Mením plán, schádzam dole do dedinky Sklené. Nachádzam ubytovanie, hneď vedľa krčmy. Dokonca tam aj varia, čo je na takú malú dedinku paráda. Síce len pizzu a sacharidy nie sú zrovna to, čo moje telo potrebuje . Ale.. Čo sa týka môjho stravovania, naozaj sa snažím telu dopĺňať hlavne bielkoviny, aby som mal viac síl, energie, aby som nebol ťažký, malátny, nafúknutý.. Na toto by mi môj otec povedal: Zase mudruješ? Telu máš dať čo si pýta. Hm... Starý sedliacky rozum. A ja ako dobrý synáčik, predsa musím poslúchať :-). Zládujem celú pizzu a ešte k tomu mi domáca pani prinesie 2 ks jablkovej štrúdle. No odmietnite :-). Po bielkovine ani smrad..Ešte kúštiček k tomu stravovaniu. Je zaujímavé, čo všetko sa deje počas nadštandardného výkonu s ľudským telom. Neustále mi po mysli chodia také jedlá, čo nejem vôbec, alebo minimálne. V Kysaku si v obchode kupujem luncheon, ten som nepamätám kedy jedol naposledy, roky rokúce nie... Keď si pozriem zloženie, je mi špatne ešte som ho ani nezačal jesť. . Po poctivom mäse ani stopa.. Ale ako mi chutí!!! Ako najúžasnejší argentínsky steak. Síce dlho sa u mňa nezdrží, ale to už je námet na inú tému ;-). A ešte čo mi priam neuveriteľne telo pýta, je čokoláda. Ja a čokoláda!! Zjem tak 3 kocky za rok. Teraz? Furt! Normálne sa stane zo mňa čokoholik. Keď si mi Mirka opisovala tú slasť na jazyku, neveril som, teraz už viem o čom je reč ;-). Len dúfam, že sa zo mňa nestane taký čoko závislák ako ty ;-). Inak ďakujem za sms, potešila. 2685! V noci len tak tečú prúdy vody z nebies. Ak to chcem dať v nedeľu do Fačkovského sedla, musím štartovať veľmi skoro a o 6.30 byť už na kopci. A to chcem, nechce sa mi v takom počasí nocovať vonku. Ráno však leja pokračuje, chvíľku čakám či to neprestane, neprestáva... Do takého dažďa so mi teda ani náhodou nechce. Prestáva to o 8.30 a to už je jasné, že to do Fačkovského sedla nestíham. Tak si dávam nečakané voľno. V nedeľu do 11 je v dedinke otvorený obchod, ktorý je oproti môjho nocľahu. Hneď ako prestáva pršať nastáva zhon. Hádam celá dedina nakupuje. V dedine je veľa nezamestnaných, ale aj veľa alkoholikov, veď to poznáte, nie sú peniaze na nič, ale na alkohol sú. Pri obchode sa o chvíľku vytvorí hlúčik takýchto a chlastajú až do 14-tej. No prosto pravá dedinská idylka ;-). Pokračovanie opäť o pár dní...

4.časť

Oj zabáva, zabáva až do rána... Zuzka blúzka, už 5 dní mi iné ani po rozume nechodí... Furt dokola si to spievam, hrôza, dokonca aj zver tou pesničkou plaším. Týmto pozdravujem skupinu Kandráčovci. V pondelok neprší, za Skleneného nastupujem hneď skoro zrána, čaká ma riadna štreka, chcel by som to potiahnuť až do Fačkovského sedla a to je skoro 12 hodín čistého šliapania. Od rána na mňa vykukne slniečko, ktoré ma sprevádza skoro celý deň, len občas prebehne pár mrakov, ale sa celkom ochladilo. Cesta ubieha, len ma trošku rozčuľujú časy na smerovníkoch, absolútne nesedia, nezhodujú sa s mapou a ani so skutočnosťou. Na Žiaroch je na smerovníku čas do Fačkovského sedla 6.35 hod, na mape a aj v skutočnosti o hodinu a pol viac. Celkom "maličký" rozdiel. ;-) To ani bez batoha sa nedá o toľko skrátiť. Dokonca na Chrenovskych lazoch sú smerovníky otočené opačne. Trošku zvláštne. Tesne po 19-tej dorazím do Fačkovského sedla. Už riadne 2 hodiny ma sprevádza neskutočné ručanie jeleňa. Keď pod lesom zbadám 8 jeleníc, tak už mi je jasné o čo ide. Môže si dnes vyberať, paroháčisko jeden! ;-) Nocľah zajednávam v krásnom novom salaši Kľak. Žiaľ, lacnejšiu hotelovú časť majú zatvorenú, k dispozícii sú len apartmány na salaši za 130 €. Čože? To teda nie! Našťastie to celé do rúk zoberú 2 kuchári, volajú šéfovi a dojednáme cenu 20 €. To beriem! Apartmán je čistý prepych, fakt nádhera, až sa tam cítim nesvoj, ušmudlaný, zablatený, prepotený. Len sa tak rochním. Ranné nastúpanie mi dáva zabrať, cez zjazdovku na Homôlku je to riadny kopčisko. Celý deň ma sprevádza slniečko a jelene. Stretávam ich počas dňa 9, len tak prebehujú predo mnou. Ruja je v plnom prúde, tak sa predvádzajú. Prechádzam doteraz asi najhoršie označeným úsekom, pri Pričnom vyjdem von z lesa, na velikánsku lúku a značky nikde. Hľadám, no nenachádzam. Možností je more. Tak to seknem len tak podľa uváženia, podľa intuície kadiaľ by asi mohla ísť. Našťastie moja intuícia ma ešte nikdy nesklamala, ani tento raz nie. Po nastúpani kopca značku nachádzam, síce najmenej 100 ročnú, ale dôležité je, že chodník tadiaľ vedie. Páni značkári, tento úsek si teda za klobúk naozaj nedáte! Som v Čičmanoch, kvári ma hlad, chystám sa zastaviť najesť v penzióne Javorina. Tesne pred nosom mi pred reštauráciou zastavuje autobus plný rakúskych dôchodcov. Stihnú skôr vystúpiť ako ja prísť.. Aby to porantalo! ;-) Nemám čas toľko čakať na jedlo, lež obslúžia všetkých dôchodcov. Tak ani nezastavujem, idem ďalej, veď si dám tyčinku a hádam sa nájde aj kúštiček čokoládky ;-). Miesto dobrého jedla si dám dobrý výstup na Strážov. Podvečer som v Zliechove, aj by som prešiel o kus ďalej, ale nechcem riskovať, je tu známa kauza nového vlastníka lesov, ktorý vyrúbal všetky stromy, na ktorých boli značky... Do JEHO lesa je zakázaný vstup, predsa do JEHO lesa mu nebude kdekto chodiť! Neskutočné! Toľko arogancie, že je človeku až z toho zle.. A pritom je to medzinárodný chodník E8. No čo už, aj hlúposť je dar boží. Ale ak tadiaľ pôjdete, nebojte sa domácich pýtať, vedia o kauze všetci a tiež len krútia hlavami. Poradia Vám kadiaľ treba ísť, kde sa napojiť, lebo trasa je už aj preznačkovaná, len v dedine neviete kam sa vybrať, vedie úplne inam a na starý chodník sa napojí až pred Hornou Porubou, konkrétne pred kopcom Vapeč. Nová trasa nie je ešte zakreslená v mapách, tak dávam veľkého bacha kde je značenie, aby som sa nezamotal, no našťastie je veľmi pekne značená, zvládam to v pohodičke. Pochvala, pán značkár! Na Vapeči sa kochám krásnymi výhľadmi, toto je to, čo zbožňujem! Krásne zelené pasienky, popretkávané stromami a skalami a nie len chladné kamenie. Je streda a na cestu mi svieti slniečko, čo dodáva na pohode. Práve dozreli drienky, je ich plno, tak mám spestrenie jedálnička . Áno, tie z ktorých sa robí Schusterova drienkovica, sú to také malé červené plody, podobné šípkam a možno trošku aj čerešniam, tiež majú kôstku, len sú viac oválne a chutia ako...ako.. Čo ja viem ako? No ako drienky. Trošku kyslasto, keď sú nezrelé a sladúčko keď sú zrelé. Dorážam do Trenčianskych Teplíc, z lesa vychádzam pri Baračke. Rozmýšľam, či nezbehnem zaklopať na dvierka Vladovi M., či by ma neprichýlil vo svojej skromnej vilôčke ;-). A nenalial za jeden v jeho nezabudnuteľnej štýlovej baranici ;-). No ale nechajme už Vlada M. užívať si zaslúženého dôchodku ;-). Nocujem v dome speváckeho zboru slovenských učiteľov. Vedeli ste, že aj také niečo existuje? No ja teda nie. Komplex voňajúci echt socializmom, ale keď ste unavený nič neprekáža. Ešte k tým mojim "úžasným" chutiam. Ako som prechádzal cez kúpeľný park, popri reštauráciách, dostal som nehoráznu chuť na pivo. Pivo som pil naposledy v Rokycanoch na vojne a to je 24 rokov.. Teraz som si normálne kúpil veľké pivo a celé ho vydrúzgal.. Ako veľký chlap ;-). Nechápem sa... Na ďalší deň zbehnem z Teplíc do Trenčína, v Maxe dokúpim na ďalšiu cestu jedlo, hrozno, banány a samozrejme aj nejakú tú čokoládku ;-). Nejako čudne sa na mňa ľudia pozerajú a bočia odo mňa, Že by? Nieeee, určite nesmrdím, veď som sa pral toť nedávno, pred 11 dňami v Telgárte ;-). Z Trenčína mám namierené do Soblahova, k priateľovi Marošovi, kde mám ďalšie vysunuté stanovisko. Som tam skoro, hneď všetko vyhadzujem z batoha a Zuzka, Marošova manželka, mi moje smraďochy dáva prať, aby do rána uschli. Po parádnom jedle, večer trošku podebatujeme, ukazujem na mape Barborke, usmiatemu slniečku tých dvoch, kadiaľ som doposiaľ prešiel a čo ma ešte čaká. Zuzka + Barborka + Maroš ďakujem vám veľmi pekne, bolo mi s vami veeľmi fajn, tak rodinkovo. V piatok už o 6.40 šliapem cez Trenčín, smer biele Karpaty, kde trasa prechádza kúsok na Moravu. Trielim si to do dedinky Strání, kde chcem prenocovať. Už od obeda, od Machnáča husto prší. Napriek tomu sa mi ide parádne...až neskutočne. Robím si žarty, posielam Marošovi SMS, že čo dala Zuzka do toho včerajšieho mäsa, či nejakú marišku, alebo čo, keď mi to tak šlape. Bolo na ňom niečo také zelené. Odpísal mi, že nie, že to zelené bola pleseň, že jej bolo ľúto to staré mäso vyhodiť.. No veď kamarát ;-). V sobotu ráno štartujem na mieste, kde som zbiehal dole do dediny. Husto prší a ja mám namierené ešte na "Bakonovu" ;-) Veľkú Javorinu. Počasie je naozaj škaredé, ale mne sa opäť ide super, je to taký zvláštny deň, taká totálna očista. Prší, občas aj leje a ja si vykračujem sám lesom a je mi fajn. Ako keby som bol niekde "inde". Nevnímam nič, len malý senzor sleduje značku. Neviem, hm.. Fakt zvláštny deň. Jediné čo ma trošku mrzí, je že na vrchole Veľkej Javoriny nie je nič vidieť. Keď je pekné počasie, tak tam je krásne. Na Holubyho chate si dávam divinový gulášik, trošku obschnem a pokračujem na Myjavu, kde dnes zakempujem. Keďže Myjavčania práve vyhrali vo futbale u susedov v Senici, je v meste veselo, hukotu je až do rána. Nedeľa je hneď od rána slnečná, šliapem pomaličky, viac sa venujem odpisovaniu na SMS a MMS. Doma u rodičov v Jaslovských Bohuniciach, máme totižto hody. Sme veľmi súdržná rodinka a ja budem dnes chýbať. Maminke bude trošku smutno, ale určite to zvládnu, už si zvykli že som troška "iný". Brat Staník ma od rána dráždi MMS-kami rezňov s krátkym a výstižným textom: "Mňam".. Na obed sa k nemu podobnou MMS-kou pridáva kamoška Máňa. A ja mám na obed 2 hrušky ukradnuté po ceste v nejakej záhradke;-) a 2 jabĺčka. No nezabili by ste ich? .. Nie je nad to, mať takého "parádneho" brata a takú "super" kamarátku ;-). Na obed zo Štefánikovej mohyly na Bradle im domov zavolám, aby vedeli, že ma majú ;-). Prichádzam na Dobrú Vodu, zaujímavosťou tu je, že značka vedie priamo cez cintorín. Niekde to nejde ani cez les, tu sa dá aj cez cintorín. Zakempujem v penzióne Skalka, kde ma príjemná domáca pani ubytuje, keďže som tam sám, tak nevaria. Domáca sa však veľmi ochotne so mnou podelí o parádny nedeľný obed. Vy tam v Jaslovciach, nebudete len vy hodovať !!! Ozaj, aj som zabudol, moje vibramky, úžasné Asolá mi to nehorázne sušenie odpustili, už sú znova pohodlné ako predtým. Ide sa mi ako v bavlnke :-). Pokračovanie v stredu.....

5.časť

Ľudkovia, veď ja sa blížim do finále !!! Do Devína mi ostávajú 2 dni, niečo pod 50 km a to už hádam dám, ani keby som sa tam mal doplaziť ;-). V pondelok z Dobrej Vody kráčam na Záruby. Som v našich domovských horách, našich Malých Karpatoch. Záruby mám prejdené hádam aj 100 krát. Vierka, Jozef a manželia Andrejka a Peter Bakonovci posielam pozdrav z našich Zárub ;-). Večer som pri horárni Mon Repos kde trávim noc, je naozaj chladná noc, 3 stupne, ale v pérovom spacáku Husky to zvládam v pohodičke. Až tak v pohodičke, že si ráno trošku prispávam. Budím sa až o 8.00. Je utorok, idem trasu ktorú mám nespočetne krát prejdenú a ktorú pôjdem o pár dní opäť, teda dúfam. Veď pochod bankových úradníkov sa blíži. Bakoník, dnes žiadna skratka cez oboru pri Skalke! Pekne krásne cez Taricove Skaly ako sa má ;-). Samozrejme, mám trasu x- krát prejdenú, ale napriek tomu pokufrujem.. Popustím trošku ostražitosť, myšlienky plávajú niekde inde a.... 30 minút mám navyše. Podvečer som na Pezinskej Babe. Na dnes stačilo. Aj tak si tesne pred babou pospevujem: "Drevenie ja nohe mám, nohe mám". Ako ten poručík Žigira. Nohy veru už riadne bolia, ale veď už majú aj nárok bolieť, no nie? Vierdža, ale keby si videla aké sú vymakané lítka? Skoro ako Peťo Kukučka predlaktie. Hahaha ;-) .Paťo, ďakujem za povzbudivú SMS, potešila a veľmi! Teším sa na stretnutie! Tieto dva dni už žiadne náhlenie nebude; chcem si to v prvom rade poriadne vychutnať, užiť. Zajtra, či vlastne dnes, v stredu by som to chcel došliapať niekde k hornému červenému krížu a vo štvrtok hor sa do bratislavskej džungle. A potooom ;-)........ Pokračovanie hádam z cieľa.

6. časť - záverečná

V stredu som v lese nad Pezinskou babou skoro, aj keď nemám toho pred sebou veľa, chcem si to užiť úplne na maximum. Hneď po chvíľke stretávam stádo muflónov, tešia sa, poskakujú, ale keď ma zacítia poďho v nohy.... už ich aj niet. Má mi dnes na cestu svietiť slniečko, čo sa až tak nenapĺňa, je pod mrakom, ale to už je v tejto chvíli absolútny detail. Deň si užívam do maxima, veď som posledný deň v rámci pochodu v lese, vo štvrtok to už bude väčšinou asfaltová mordovačka . Noc trávim pri hornom červenom kríži, pod altánkom. Je znovu riadna zima, ale spí sa mi parádne, tak kľudne, s takým pocitom nejakej zvláštnej blaženosti. Ráno si uvarím čajík, dám si tyčinku od Vlada Zlatoša a s úsmevom na tvári a slniečkom v chrbáte naberám smer Kamzík a potom hor sa do mesta, do bratislavskej džungle. Cez Kramáre, Slavín, do starého mesta, pokračujem cez Mlynskú dolinu, Slávičie údolie, Jezuitské lesy, Devínsku Kobylu do Devína. Za Slavínom ma v úzkej uličke obehne pani na aute, musím sa uhnúť aby prešla, zamávame si. Asi po 10 minútach si všímam, že to isté auto sa otočilo a vracia sa smerom ku mne. Tesne predo mnou sa zase otočí a zostane stáť. Keď prídem k autu, usmiata milá pani sa ma pýta, či nechcem zviezť, aspoň kúsok. Zdvorilo sa poďakujem, ale odmietam a vysvetlím pani, že na Devín to určite dám po svojich. Chvíľočku sa rozprávame, keď vysvitne, že idem SNP-čku, tak zvýskne:"Vy idete magistrálu? Ježííš aj ja by som ju chcela prejsť". So širokými úsmevmi sa lúčime a poprajeme si navzájom všetko dobré. Hm.. milá príhoda na záver. Deň mám naozaj krásny slnečný, ako z knihy, ako keby si počasie povedalo: Už som ho dosť vytrápilo, na záver mu doprajem trošku slniečkova. Kráčam ako keby v letargii, usmievam sa na okolitý svet. Neviem čo si síce o mne myslia okoloidúci, ale nikto z Pinelovej nemocnice po mňa neprišiel☺, tak hádam je to OK. Dokonca ani tá džungľa bratislavská sa mi nezdá taká hrozná. No a je to tu!

Dobojované! Dobrodružstvo sa skončilo! Ja som to zvládol ! O 16.50 som na Devíne, kde ma čaká moja partia, neterka Zuzka, sestra Zuzana, kamarátka Máňa a kamaráti Maroš a Vlado. Neskutočne som sa už na nich tešil! Prekvapujú ma úžasným privítaním, Zuzka mi ide naproti s tabuľou v ruke s nápisom: Majo blahoželáme! Po smerovník to dorážame so Zuzkou spoločne. Do toho príde ešte emotívna SMS od druhej neterky Dominiky a ide na mňa sentiment ako blázon.... Slzy na krajíčku .. Asi je to už vekom, už starnem. V každom prípade je úžasné mať takú rodinku a takých kamarátov, verte mi ! Zážitkov je nespočetné množstvo, treba čas na strávenie, teraz je tu len pocit úžasného vnútorného pokoja, vnútorného šťastia.

Keď budete mať chuť prečítať si zhodnotenie všetkého, tak o pár dní, dajte mi trošku čas na strávenie toho celého. Ďakujem. Maroš.

Zhodnotenie.

Cesta je Cieľ. Moje malé motto putovania. Áno, chcel som na tejto ceste nájsť svoj osobný cieľ, už nechcem, aby mojim cieľom bola len cesta. Verím, a som presvedčený, že sa mi to podarilo.Tesne pred ukončením, na Devínskej kobyle som dostal od priateľky Mirky SMS: "Už si našiel sám seba"? Nuž áno, našiel! Táto cesta mi strašne veľa dala a viem aj to, že ešte len dá, budem z nej čerpať ešte naozaj dlho. Viem aj to, že takúto cestu už viac nezopakujem. Vedel som, že toto putovanie bude náročné, že to pôjde tak trošku aj cez bolesť, no napriek tomu to prekonalo všetky moje očakávania. Bolo to nesmierne náročné, možno až trošku nebezpečné. Vedel som, že som fyzicky pripravený najhoršie za posledné roky, jednoducho som nestihol nachodiť pre zdravotné problémy potrebné kilometre, koxatrózový kĺb mi to nedovolil. Jediné, čo som ako tak stihol, bolo niečo najazdiť na bicykli. Je to síce úplne niečo iné, ale zaplať pánboh aj za to. O to viac som však bol asi pripravený, či skôr odhodlaný psychicky. Opäť sa len potvrdilo, akú dôležitú úlohu hrá v našich životoch psychično. Počasie mi zrovna veľmi neprialo, veď takmer polovicu cesty mi pršalo, 13 dní, a ďalších 7 bolo zamračené, to sa však nesťažujem, to beriem ako fakt . Za najhoršie dni považujem 3 dni v Tatrách, hlavne posledný bol naozaj ťažký, hlavne psychicky, ale ešte o chĺpok bol ťažší a to skôr fyzicky, deň s motorkami, okolo Kojšovskej holi . Bŕŕŕ... Ešte teraz mi je špatne, keď si na to spomeniem a tiež veľmi zlé bolo ráno pri chate Volovec, keď som si tak "úžasne" vysušil topánky. Vtedy som mal naozaj pocit, že to bude v keli, keď sa mi nedajú Asolá do poriadku. Našťastie to dopadlo dobre. Celú cestu som prešiel absolútne sám, nikto ani na jediný úsek sa ku mne nepridal, dokonca keď to už vyzeralo, že aspoň kúsok by sme mohli spolu z útulne Ďurková prejsť s pánom z Olomouca, tak nakoniec to pre škaredé počasie nevyšlo. Na maminkinu otázku, či mi nebolo samému smutno, otupno, sa mi nedá odpovedať jednoznačne. Áno, boli chvíľky kedy mi bolo smutno a veľmi, ale boli zase chvíľky kedy som si to absolútne vychutnával a niekedy aj také chvíľky, kedy som to doslovne potreboval, byť sám. A koniec koncov som mal so sebou parťáčku, počas cesty som sa rozprával so svojou paličkou. Celú cestu som prešiel po červenej značke E8, nevynechal som ani meter, keď som niekde zišiel z trasy, na ďalší deň som sa na tom mieste napojil a pokračoval . Tak isto som celú trať prešiel po svojich, ani meter som si nepomohol žiadnym dopravným prostriedkom, skôr som prešiel aj niečo navyše, keď som niekam zbiehal na prespanie, alebo keď som pokufroval. Celú cestu som sa orientoval výhradne tlačenými mapami od VKU Harmanec, považujem ich za najlepšie. Bolo to také niečo vnútorné, chcel som to tak, nechcel som žiadne GPS, nič. Ani kompas som dokonca nemal. Našťastie za svoju konzervatívnosť som nezaplatil takmer vôbec, kufroval som minimálne. Naozaj mám v sebe také niečo vnútorné, keď som vošiel na zlú, nepravú cestičku, po chvíľke to už aj vo mne blikalo : Hop Maroš toto nie je dobre. Viem, mal som asi aj kus šťastia. Boli naozaj úseky s veľmi zlým značením, kde to bolo o fúz. Napríklad okolo Pipítky, na jednom suchom strome bola značka so zmenou smeru, možno na druhý deň tam už ten strom nestál.. Cestičiek tam bolo veľa, žiadna viac vychodená, ďalšia značka až hlbšie v lese .. No možno by som tam ešte teraz blúdil... Z vymožeností novodobej techniky som mal len dve veci, telefón a elektronický krokomer. Ozaj, čo sa týka operátorov.. Na takúto cestu nebrať určite O2, na bežné veci OK, sú naozaj asi fér, ale tuto .. Telefónne pokrytie v horách zlé, tam kde iní šlapali na plné percentá, ja ani ťuk, 0. A už vôbec nebudem vravieť o internete. Fotky som posielal 2 týždne. Ani na chvíľočku, ani jeden jediný okamih som nepomyslel, že cestu skončím skôr, jediné, čo mi to mohlo prekaziť bolo zdravie, zdravotný problém. A veru že ich aj pár bolo (nechcel som o tom písať, aby som nenaplašil doma). Najväčší nastal, keď som zišiel z hrebeňa Tatier, začal som pociťovať bolesť pravej, nie koxatrózovej nohy okolo členka a lýtka. Vyvrcholilo to vo Fačkovskom sedle, kde po ťažkej, celodennej štreke, som mal celú nohu neskutočne opuchnutú, zapálenú a veľmi bolestivú, v podstate som ledva chodil. Rozmýšľal som ako ďalej, rozhodol som sa, že sa nejako doplazím do Trenčína k priateľovi Marošovi, ten má švagra lekára a niečo mi na to odporučí, poprípade dám deň voľna. Pri sebe som mal samozrejme aj ja rôzne antibiotiká. Ako tak v noci spím, okolo pol tretej ma napadne, či ma niečo do nohy nebodlo, nejaký hmyz, nejaká sviňa . Tak vyskočím a vyberiem tabletku na alergiu Dithiaden. Do rána je noha menej opuchnutá, ani tak nebolí, po obede sa mi už kráča lepšie. Zopakujem to 3 dni po sebe a problém je vcelku vyriešený. Našťastie. Síce 3 dni som riadne "skárovaný", kedže nie som naučený na lieky, ale dôležité je, že to pomohlo. To, že mi na hlavu spadne suchý veľký konár, je detail, mojej hlave to už neublíži, len to tam zaduní ☺. To, že sa pošmyknem pri prechode cez Tatry na mokrom koreni a zletím cez veľký kameň niekoľko metrov dolu, je tiež len detail, chvíľku si poležím, zorientujem sa kde vlastne som, zistím, že mám len ruku narazenú a ide sa ďalej. Áno, asi si môžem povedať, že stálo pri mne aj kusisko šťastia, ale to už patrí k tomu, môj anjelik ma ochraňoval dobre celú cestu. Celá cesta bola nesmierna očista, očista mysle, ducha, tela. Najväčšia asi počas dňa, keď som kráčal za celodenného dažďa zo Strání na Morave na Veľkú Javorinu. To bol naozaj zvláštny deň... Dostávam otázky, čo mi táto cesta dala a čo vzala. No nevzala mi vôbec nič, teda okrem mojich 7 kg špekov a aj to moc nechápem, veď som zjedol najmenej tonu čokolády☺. A čo mi dala? Veľa ukáže čas, veľmi som potreboval prečistiť, vypadnúť z tohto uponáhľaného sveta, proste nájsť seba samého a to viem už teraz, že sa mi to podarilo, už teraz viem, že sa nemusím len túlať po Karpatoch...Už to pôjde aj inak!
Už len pre toto to určite stálo za to!

Dúfam, že som vás moc nezaťažoval, moje písanie asi bolo niekedy až príliš osobné, pre cudzích, možno trošku nezrozumiteľné, ale tak som to v tej chvíli cítil. V každom prípade som nechcel byť za hviezdu, ako mi napísala moja priateľka Efka, to naozaj nebolo mojim cieľom, troška mimo misu.. Chcel som sa len s vami podeliť o jedno dobrodružstvo, o jednu cestu, o jeden cieľ, o jeden pohľad na život . .

Na záver sa chcem veľmi poďakovať všetkým, ktorí mi akokoľvek pomohli, ktorí ma podporovali, fandili, verili mi a dokonca aj tým, ktorí mi neverili. Zuzi, som celkom rád, že som ťa v tejto veci tak trošku sklamal ☺. Mám ťa veľmi rád. Tak ešte raz: Chcem, aby táto cesta bola pre mňa cieľ! Už nikdy nechcem, aby to bolo opačne! Ďakujem. Maroš

Čo som mal za výstroj.

Vak Lowe Alpine Diran 65l
Obuv Asolo Treking Gore Tex
Sandále Keen
Bunda Milet Gore Tex
Vesta Husky softshel Danel
Mikina polartec 200 hrubá Treksport
Ponožky Bridgedale Trekker CuPED 2x
Termo tričko Termovel Modal dlhý rukáv
Termo tričko Craft merino vlna dlhý rukáv
Termo spodky Craft merino vlna
Termo tričko Progress bambus krátky rukáv
Košeľa Progress funkčná krátky rukáv
Nohavice odopínacie, funkčné Lowe Alpine
Nohavice nepremokavé Zajo
Pončo Trekmates
Návleky na nohy krátke Gore Tex Trekmates
Vložky do topánok s gélovovým vankúšikom na tlmenie nárazov Spenco All Sport
Okuliare Julbo
Spacák pérový Husky Dinis
Stan 1 miestny Ferrino Migale 1
Karimatka jednoduchá penová
Karimatka samonafukovacia - dokúpená v Bardejove
Vak na vodu Sea to Summit 10l

Zhodnotenie: Snažil som sa zhodnotiť používané veci bez nejakého uprednostňovania, čo predávame v našich predajniach, zodpovedne, tak ako mi poslúžili.

Vak Lowe Alpine Diran 65l : Super batoh s na sebe nastaviteľným systémom Axiom. Považujem túto značku naozaj za jednu z najlepších na trhu. Keď sa mi ho podarilo ideálne nastaviť, tak to bolo super. Veľmi som ocenil výborný bedrový pás, malé vrecká po bokoch a veľa možností na rôzne uchytenia.

Obuv Asolo Treking: Je to vynovená verzia obľúbeného modelu Saslong . U turistických topánok som vždy išiel bez kompromisu, tu naozaj vsádzam na špičkovú kvalitu, žiadne exi - neviem čo, značky za 50 € neberiem ako turistickú obuv. Asolo Treking je úžasný celokoženný s gore-tex membránou model. Perfektne mi sadol na nohy, super medzipodrážka, ktorá tlmí nárazy, okop okolo celej topánky. Za celú dobu, aj napriek veľmi daždivému, škaredému počasiu mi ani na chvíľku nepremokli ! Za veľké pozitívum považujem aj váhu, napriek tomu , že je to celokoženný model, sú vcelku ľahké. Aj napriek veľkej nehoráznosti, ktorú som spravil sušením pri ohni, mi poskytli to najlepšie čo moje nohy potrebovali. Absolútna špička!!

Sandále Keen : Keeny považujem za takú turistickú klasiku. Mne poslúžili na ceste výborne. Keď bolo veľa asfaltu a bolo pekné počasie, tak som v nich dokonca aj aktívne kráčal . Samozrejme, som ich hlavne využíval po, na prezutie.

Bunda Milett Gore-tex : Ďalšia vec, kde nerobím kompromisy. S touto bundou som už niečo pochodil a preto to bolo aj trošku cítiť, pri veľkých dažďoch už neudržala taký tlak vody ako nová. Na veľké dažde som však používal pončo. V každom prípade špičková bunda, ktorá ma prekvapila napriek veku a opotrebovanosti ako udržala tlak vetra. V Tatrách pri obrovskom vetre som mal na sebe len túto bundu, vestu a termotričko a nebolo mi vôbec zima.

Vesta Husky softshel Danel : Veľmi som rozmýšľal, či si vestu brať, nakoniec som sa rozhodol, že áno a bol to veľmi dobrý krok. Poslúžila mi hlavne pri veternom počasí v Tatrách, spolu s bundou nepustili vietor až na telo a nebolo mi príliš horko počas aktívneho šlapania. Často som ju využíval aj večer po príchode na určené miesto.

Mikina polartec 200 hrubá Treksport: Túto teplučkú, hrubú mikinu som použil našťastie len pár krát po večeroch a v noci, aj napriek nie príliš dobrému počasiu. Nie som až taký zimomravý.

Ponožky Bridgedale Trekker CuPED : Pozor na ponožky !! Je to často krát podceňovaná vec, vedia narobiť veľké problémy. Môžete mať super obuv, ak do toho dáte "šit" ponožky, je to celé zlé. Mal som na ceste 2 páry . Sú to ponožky úplne inej kategórie. Je to rolls-royce medzi ponožkami. Na šliapanie som používal hlavne model cuped, s jontami medi. Tu naozaj ide o absolútnu špičku medzi ponožkami. Vynikajúco sedia, nepohybujú sa počas chôdze, rôzna hrúbka na rôznych častiach nohy, podľa potreby, aj po niekoľko dňoch neprania sú "nositeľné". Ja konkrétne som najviac nepral ponožky 7 dní a boli ešte celkom "jedlé" ☺.
Termo tričko Termovel Modal dlhý rukáv: Je to tričko od slovenskej firmy Rutex . Dôkaz toho, že aj na slovensku vieme vyrábať špičkové veci!! Mám túto firmu veľmi v obľube a nielen preto že je slovenská , rozumejú sa svojej práci! Najviac využívané oblečenie počas cesty ! Toto tričko som si ani nechcel brať, má už svoje "kilometre" odjazdené. Som nesmierne rád, že som ho nakoniec zobral. Keď bolo teplo, len som si vyhrnul rukávy, keď zima, tak som ich spustil. Veľká prednosť tohto trička je, že veľmi rýchlo schne. Keď som mal celý chrbát prepotený a zostal som stáť o chvíľku som bol v suchu. Je to síce kombinácia prírodného vlákna Modal s umelým materiálom Polypropylén a dnes ide do popredia čisté "prírodno", no ja na neho nedám dopustiť. Síce po viacdennom prepotený trošku zapácha, ale keďže nie som ten typ strašne smrdiaceho chlapa, teda aspoň tak mi to pár žien povedalo, ☺takže mi to až tak neprekážalo. Absolútna špička ľadovca !

Termo tričko Merino Craft: Toto tričko som používal hlavne na spanie. Jeho tepelná izolácia bola výborná! Teplučké, funkčné, pohodlné.

Termo spodky Merino Craft: Presne to isté ako tričko. Bezchybné!

Termo tričko Progress bambus krátky rukáv: Žiaľ, toto tričko sa mi neosvedčilo, príjemný materiál na pocit, ale pri aktívnom pohybe, pri potení sa, veľmi zle schne. Takmer podobný bavlne. Na šlapanie som ho použil len jeden deň, v podstate som bol stále mokrý . Možno v lete, pri slniečku, ale počas sychravých dní nedobrá voľba. Používal som ho potom ako "domáce" oblečenie po celodennom šlapaní.

Košela funkčná Progress krátky rukáv: Presný opak trička! Keďže som ťažký "košelofil" ☺ a zbožňujem košele, som náročný na ich kvalitu. Tento model spĺňa najprísnejšie kritériá. Príjemná pocitovo, špičkovo funkčná a ešte aj dizajnovo vydarená. Na ceste som ju však využil len prvé 2 dni, potom už nebolo počasie na moje obľúbené košieľky .

Nohavice odopínacie, funkčné Lowe Alpine : Overené, otestované, vedel som do čoho idem. Výborný materiál, využíval som ich takmer stále. Len sa mi znovu potvrdilo, že nejaké príliš nepremokavé nohavice na naše podmienky nie sú potrebné. Keď som aj zmokol, po chvíľke boli suché. Keď bolo teplúčko dal som dole nohávy. Akurát maličká nevýhoda bola nie príliš športový strih, sú trošku širšie. Pri vetrisku v Tatrách mi to máličko vadilo .

Nohavice nepremokavé Zajo : Bral som tieto nohavice hlavne kvôli váhe, úplne ľahučké, do vrecúška zbaliteľné. Nesklamali, na šlapanie som ich použil síce len 2 krát, keď lialo a nepremokli. Využíval som ich aj po večeroch.

Pončo Trekmates : Dôležitá vec počas mojej cesty. Keďže som mal dažďa až až, využil som pončo veľa krát. Volil som kvalitnejšie membránové pončo a osvedčilo sa. Spokojnosť.

Návleky na nohy krátke Trekmates gore-tex : Návleky na nohy nemám rád, doslovne ich neznášam, dlho som rozmýšľal, či ich zobrať, vložil som ich do batohu až ráno pred odchodom . Ešte že ma osvietilo!!! Na takúto cestu určite nechodte bez návlekov! Aj keď som volil len krátky model a teraz viem, že by som zniesol aj dlhé, využil som ich na 100 %. Dôležitá vec, veľmi!

Stan 1 miestny Ferrino Migale 1 : Keďže som určite nechcel ísť bez stanu, musel som vyberať nízku váhu a slušnú kvalitu. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Ľahučký, nepremokavý stan Ferrino poslúžil. Aj keď som mal problém sa s veľkým batohom doň vtrepať, ale no veď do jedno miestneho, čo by som aj chcel, otáčať sa tam s autobusom? ☺

Spacák pérový Husky Dinis : Dlho som premýšľal , či zobrať ťažší pérový Treksport alebo ľahučký Husky. Rozhodol som sa nakoniec kvôli váhe pre ľahší Husky . Parádna voľba!! Absolútna spokojnosť. Vôbec mi v ňom nebola zima a to som mal pár nocí naozaj riadne chladných. Pri horárni Mon Repos sa mi ráno z neho ani nechcelo von ☺.

Karimatky : Rozhodol som sa pre jednoduchú penovú kvôli váhe, no tu som sa trošku precenil, už dosť dlho som nespal na penovej jednoduchej karimatke a hneď som to aj pocítil. To už nebolo nič pre mňa, v Bardejove som dokúpil aj samonafukovaciu a odvtedy, aj keď to bolo o niečo ťažšie som používal obe dve. Penovú na spodok a samonafukovaciu navrch. Tak mi to vyhovovalo super.

Okuliare Julbo : Špecialista na turistické okuliare. Absolútne bez výhrad! Super!

Vložky do topánok Spenco All Sport : Tieto vložky som mal vyskúšané. Veľmi dobre mi slúžili na pätách a achilovkách, s pružiacim gélovým systémom. Žiaľ, vyskúšané som ich mal len na krátke trasy. Absolútne sklamanie! Vložky sa po 3 týždňoch rozpadli na pätách, rozdrobil sa gélový vankúšik a keďže som iné nemal, tak mi narobili nemalé problémy. Posledné 4 dni to bolo už naozaj dosť zlé. Je to síce model skôr na aktívne športovanie a nie do turistickej obuvi, ale myslím si, že by mali vydržať nápor 5 týždňového šlapania.

Vak na vodu Sea to Summit 10l : Perfektná voľba! Nemusel som vláčiť žiadne plastové fľaše, vrece som mal zavesené na batohu a vždy som si do neho napustil len toľko vody, koľko som potreboval . Fľašu som mal len jednu vpredu, aby som ju mal stále poruke. Praktický je na tomto vrecku aj ventil, stlačíte voda vyteká, keď pustíte zastaví sa. Super použiteľné aj keď nie ste pri zdroji vody a chcete sa umyť. Zavesíte niekde na vyššie miesto a len si púšťate koľko potrebujete.

Snažil som sa na cestu zobrať naozaj len to, čo budem potrebovať, veď som hral o každý gram, každé kilo navyše si predsa nesiete na vlastnom chrbáte a to môže rozhodnúť či budete alebo nebudete úspešný. Myslím si, že sa mi to aj celkom podarilo, nosil som na sebe váhu okolo 18 kg podľa množstva jedla a vody. Zaujímavé, že od Tatier som batoh takmer necítil na chrbáte. Ani jedna vec, čo som mal so sebou nebola blbosť, v tomto som už asi dostatočne skúsený.

Zdravotná starostlivosť o seba počas cesty.

O svoje zdravie som sa snažil starať maximálne. Za najdôležitejšie som považoval nohy. Vedel som, že ak sa o ne nebudem dostatočne starať, že mi to spočítajú, že ma ďalej jednoducho neponesú.

Mám síce nachodených x-1000 km, ale ešte nikdy nie takto v kuse, bez prestávky. Už týždeň pred odchodom som používal na nohy sprej proti otlakom Care plus Camphor. Počas cesty som k tomu pridal aj špeciálny krém proti otlakom a odreninám Foot Protector tiež od Care plus. Úžasné výrobky !! Naozaj odporúčam. Počas celých 750 km som nemal ani jeden jediný otlak!! Hop, pardón jeden predsa, viete kde? Na ruke od mojej paličky ☺. Potrápili ma zapareniny na bedrách a pleciach od vaku. Keďže veľký vak nepoužívam až tak často a malý nosím na pleciach, nie na bedrách, tak to sa prejavilo hneď o dva dni. Krém na zapareniny nepomáhal, resp. veľmi slabo. Potom som si spomenul na radu od Vierky, tekuté koloidné striebro. Podarilo sa mi ho zohnať úplne náhodou v Bardejove v lekárni. Pani lekárnička si ho vyrábala pre seba, tak mi malú fľaštičku podarovala. Fantasticky pomohlo! O dva dni to bolo v podstate OK. Ďakujem za radu Vierdža! Na boľavé svaly som používal alpský gél od firmy Topvet, masáž s ním mi vždy pomáhala. Na väčšie problémy som používal Fastum gél, mám overené, vyskúšané. Proti kliešťom som používal repelent Carre Plus, celú cestu som s kliešťami našťastie nemal žiaden problém.